(*15.8. 1880 – †12.10. 1958)

Narodila sa 15. augusta 1880 v Žiline, v národne orientovanej rodine. Jej matka Oľga Milcová, rod. Makovická sa angažovala v národnom a ženskom hnutí, bola zakladajúcou členkou Živeny, od roku 1873 členkou spolkového výboru Živeny a od roku 1918 čestnou členkou miestneho odboru Živeny v Žiline. Jej otec Ján Milec bol žilinským mešťanostom, advokátom,  zakladajúcim členom Matice slovenskej a členom vedenia Slovenskej národnej strany.

Staršia sestra Margita Paulíny – Tóthová prispievala do časopisu Živena, bola jednou zo zakladajúcich členiek Živeny v roku 1896, v roku 1909 podpredsedníčkou Živeny, vykonávala podsprávcovskú funkciu v živeniarskom účastinárskom družstve LIPA, zaslúžila sa aj o vznik gazdinskej školy Živeny v Martine. 

V roku 1901 sa Oľga vydala za Karola Andreja Kuzmányho , syna Karola Kuzmányho, jedného zo zakladajúcich členov a prvého podpredsedu MS. Mali spolu dve dcéry Tatjanu a Adrienu.

Mať toľko národne orientovaných ľudí okolo seba (rodičia, sestra, manžel, svokor) muselo ovplyvniť aj mladú Oľgu, ktorá úplne prirodzene pokračovala v práci pre národ a Živenu. Spolu s manželom sa tiež stala jednou zo zakladajúcich členiek Matice Slovenskej.

V roku 1922 spolu s ďalšími Živeniarkami (Elenou Ivankovou, Oľgou Krčméry Petian, Annou E. Fabriciusovou, Oľgou Fabry, Štefanou Votrubovou, Lujzou Rigellovou a ďalšími) založila Živenu v Bratislave. Stala sa jej prvou predsedníčkou a bola ňou až do konca roka 1924, kedy sa funkcie vzdala.

Zomrela 12.októbra 1958 v Bratislave. Pochovaná je v Bratislave na cintoríne pri Kozej bráne.

Zdroje: http://zlatyfond.sme.sk

         http://www.geni.com

         Foto: Mária Turzová

(*17. 8.1868 v Budinej – †24.12.1950 v Bratislave)

Narodila sa 17. augusta 1868 v Budinej, kde žila do roku 1893, potom žila v Mošovciach (1893 - 1895) a v Jasenovej (1896 – 1907). V roku 1907 sa presťahovala do Bratislavy, kde sa venovala kultúrnej a spoločenskej práci. Už počas prvej svetovej vojny sa zapájala do práce Živeny a po prvej svetovej vojne bola spoluzakladateľkou a podpredsedníčkou ženského dobročinného spolku v Bratislave. V roku 1922 bola spoluzakladateľkou Miestneho odboru Živeny v Bratislave a v rokoch 1925 až 1932 aj jeho predsedníčkou. Popri práci v bratislavskej Živene bola v rokoch 1929 až 1932 v Živene aj predsedníčkou výboru západného okresu. Venovala sa prednáškovej činnosti, organizovala a nacvičovala ochotnícke divadlo. Článkami o poslaní a vzdelávaní žien, výchove detí, biografiami významných osobností prispievala do časopisu Živena a Letopisov Živeny. Ako blízka priateľka Timravy uverejňovala o nej spomienkové články v živeniarskych periodikách.

Mala päť detí – syna  Štefana Krčméryho (1892 – 1955) a štyri dcéry: Oľgu, Vieru, Elenu (pracovala v pražskej pobočke Živeny) a Milinu.

Nevesta Hela Krčméry, ktorú slovenské deti poznali predovšetkým z rozhlasových rozprávok v relácii „Teta Hela rozpráva“, viedla v živeniarskom duchu aj svoju dcéru Jelu Krčméry – Vrteľovú, ktorá bola pri obnovovaní činnosti Živeny v roku 1990, stala sa hneď členkou jej výboru a bola ňou až do konca roka 2014, v ktorom sa funkcie zo zdravotných dôvodov vzdala. Živeniarkami sú aj pravnučka Oľgy Krčméry, Hela Čertíková -  hlasová pedagogička a  jej prapravnučka – šperkárka Lucia Čertíková.

Oľga Krčméry zomrela 24. decembra v Bratislave, pochovaná je na citoríne v Slávičom údolí v Bratislave.

Foto: Rodinný archív Krčméryovcov

(* 10.11.1889 v Revúcej – † 14.1.1961 v Bratislave)

Anna Jesenská, rodená Bottová sa narodila 10.novembra 1889 v Revúcej. Vyrastala v rodine, kde bola matka Klementína Bottová – Reussová veľkou Živeniarkou. Ako 18-ročná sa zoznámila so spisovateľom Jankom Jesenským a 31.7.1909 sa za neho aj vydala vo Veľkej Revúcej. Sobášil ich manžel Terézie Vansovej farár Ján Vansa. Usadili sa v Bánovciach. V roku 1915 sa presťahovala späť k rodičom do Revúcej. Po prvej svetovej vojne sa v roku 1919 spolu s manželom presťahovala do Rimavskej Soboty. V roku 1923 sa presťahovala do Nitry, kde v roku 1928, spolu s Vierou Štefánikovou (manželkou nitrianskeho podžupana), založila Živenu v Nitre. V roku 1929 sa spolu s manželom presťahovali z Nitry do Bratislavy, kde sa hneď zapojila do živeniarskej práce a v roku 1932 sa stala aj predsedníčkou Živeny v Bratislave. Bola ňou až do roku 1951*. V roku 1945 sa stala poslankyňou Slovenskej národnej rady a bola ňou do roku 1946. Bola tiež členkou Ústredného výboru Zväzu slovenských žien.

Po smrti manžela (1945) sa zaslúžila o vznik Múzea Janka Jesenského v Bratislave (1948) na Somolického ulici č. 17, v ktorom spolu s manželom žili. Bolo to prvé literárne múzeum na Slovensku.

Zomrela 14. januára 1961 v Bratislave, pochovaná je spolu s manželom na Národnom cintoríne v Martine.

*To už bola Živena včlenená do novej spoločnej organizácie Živena – Zväz slovenských žien. Práve Anna Jesenská bola iniciátorkou zlúčenia oboch organizácií (1949). Po roku 1951 už Živena zmizla nielen zo spoločného názvu, ale aj de facto prestala existovať.

Zdroje:

Lexikón slovenských žien. – Martin : SNK. Národný biografický ústav, 2003.

ĎURIŠKA, Zdenko : Národný cintorín v Martine. Pomníky a osobnosti. – Martin : Matica slovenská, 2007

http://www.nasaadvokacia.sk/jesensky.html

Osobné spomienky Zory Breierovej (pobyt v Nitre a príchod do Bratislavy)

Foto: z rodinného archívu (kniha o Jankovi Jesenskom)

Narodila sa 20. júla 1914 vo Vrútkach. Ľudovú a meštiansku školu vychodila v rodisku, potom študovala na Učiteľskom ústave v Bratislave. V Košiciach bola redaktorkou časopisov Slovenský východ a Novosti, neskôr riaditeľkou nakladateľstva Svojeť. Po presťahovaní sa do Bratislavy najskôr pracovala v podniku Obnova a potom v Západoslovenských vodárňach a kanalizáciách, neskôr bola redaktorkou detského časopisu Zornička. Stále však tvorila.

Jej literárne začiatky siahajú do roku 1933, kedy začala uverejňovať svoje prvé príspevky v novinách a časopisoch, ale aj v rozhlase . Prvého knižného vydania svojej tvorby sa dočkala v roku1941. Písala o všetkom, čím žili predovšetkým ženy a deti a predovšetkým pre ne písala svoje diela. Napísala 27 kníh pre dospelých, 15 kníh pre deti, 4 divadelné hry, 8 rozhlasových hier, 11 televíznych hier a dramatizácií jej diel. V roku 1979 jej bol udelený titul zaslúžilá umelkyňa

27. decembera 1989 uverejnila v denníku SMENA výzvu „Vstávaj Živena, je čas“, ktorou slovenské ženy vyzvala obnoviť činnosť Živeny, spolku slovenských žien. 31. marca 1990 bola na ustanovujúcom valnom zhromaždení Živeny, spolku slovenských žien v Martine, zvolená za prvú predsedníčku obnovenej Živeny. V rokoch 1990 až 1992 bola poslankyňou Národnej rady SR za Demokratiskú stranu. V roku 2001 získala najvyššie štátne ocenenie za celoživotnú tvorbu – Pribinov kríž I. triedy. O jej živote a tvorbe boli natočené dva dokumentárne filmy. V roku 1995 v rámci cyklu Portréty a v roku 2001 dokumentárny film „O čom je život – Hana Zelinová“. 

Zomrela 16. marca 2004 v Bratislave, pochovaná je na cintoríne v rodných Vrútkach, kde je po nej pomenovaná mestská knižnica, škola a nachádza sa tu aj jej pamätná izba.

Foto: Z rodinného archívu Hany Zelinovej

(*18. marec 1924, Turčianska Štiavnička – † 27. august 1998, Bratislava)

Narodila sa 18. marca 1924 v Turčianskej Štiavničke, ale vyrastala v Köbölkúte (dnes Gbelce), kde jej otec pôsobil ako notár a spolu s jej mamou aj ako zapálení matičiari a živeniari. V roku 1943 zmaturovala na Dievčenskom gymnáziu Karola Kuzmányho v Banskej Bystrici. Potom na prianie rodičov začala študovať medicínu, neskôr spravila diferenčné skúšky na Filozofickú fakultu – odbor hudobná veda a francúzština (etnomuzikológia, ktorou bola nadšená, sa nedala študovať samostatne, ale len ako súčasť hudobnej vedy).

Od roku 1947 pôsobila v Národopisnej skupine Živeny, kde bola speváčkou a tanečníčkou. Z tejto skupiny, ku ktorej sa po pridali odzemkári, vznikla k vystúpeniu výstave v Prahe nová folklórna skupina, pre ktorú vymyslela i názov Lúčnica. Pod ním sa zo skupiny stalo významné folklórne teleso, obdivované priaznivcami na celom svete.

Spolupracovala s Československým rozhlasom (najskôr externe ako speváčka spolu s Jankou Guzovou a hudobným skladateľom Jankom Matuškom, neskôr ako interná redaktorka Redakcie ľudovej hudby, venujúca sa zberateľskej, výskumnej a programovo-tvorivej práci).

Pre spoluprácu s rozhlasom vytvorila spevácku skupinu Žnica.

V roku 1948 spolupracovala s Karolom L. Zacharom na scénickom folkloristickom pásme „Rok na dedine“, ktoré uvádzalo Slovenské národné divadlo. Spolu s Tiborom Andrašovanom ho neskôr hudobne upravila aj pre televízny film.

V Slovenskej televízii pracovala v Hlavnej redakcii literárno – dramatického vysielania, v Skupine pre ľudovú kultúru. Bola autorkou mnohých televíznych dramatizácií, rozhlasových hier a pásiem z oblasti ľudovej kultúry.

Spolupracovala s divadlami, ústrednými, krajskými a okresnými osvetovými zariadeniami,

bola členkou odborných porôt folklórnych festivalov.

Zostavila spevníčky ľudových piesní.

Dve handrové bábiky vo vyšívaných krojoch, ktoré dostala ako dieťa, ju podnietili vytvoriť súbor 102 bábik – každú v inom sviatočnom slovenskom ženskom kroji. Táto zbierka bábik putovala po mnohých výstavách v Bratislave, Prahe, dokonca bola i súčasťou prezentácie Slovenska na Univerziáde 1987 vo Vysokých Tatrách.

So Živenou bola spätá už od detstva. Jej mama, zapálená Živeniarka, ju brávala už ako dieťa nielen na podujatia, ale i na stretnutia s významnou susedkou Teréziou Vansovou, funkcionárkou Živeny, zakladateľkou ženského časopisu Dennica, podporovateľkou ochotníckeho divadla a etnografkou. V Bratislave sa ako vysokoškolská študentka zapojila do práce Živeny pod vedením Anny Jesenskej.

Keď ju Hana Zelinová v decembri 1989 oslovila s ponukou obnovenia Živeny, pustila sa všetkými silami do práce.

Prvé schôdzky sa odohrávali v jej byte v centre mesta, oslovovala priateľky doma i v zahraničí, aby sa pridali do ožívajúcej Živeny. Príspevky na činnosť Živeny získavala nielen na Slovensku, ale aj od Slovákov, žijúcich v zahraničí.

Organizovala veľké hudobno-slovné podujatia, kde mal hlavné slovo folklór. Skupiny prichádzali z celého Slovenska bez nároku na honorár – z lásky k nej a jej zapálenia pre krásu.

Predsedníčkou Miestneho odboru Bratislava bola od jeho vytvorenia v roku 1990 do roku1995, keď sa zo zdravotných dôvodov vzdala tejto funkcie.

Zomrela 27. augusta v Bratislave. Pochovaná je v Krematóriu Bratislava.

Foto: Rodinný archív Ľ. Pavlovičovej Bakovej

Narodila sa 13. júla 1924 v Nitre. Gymnázium a Vysokú školu obchodnú vyštudovala v Bratislave. Pracovala v odbore vodného hospodárstva na Ministerstve lesného a vodného hospodárstva SR. Vo svojej rodine je už treťou generáciou Živeniarok. Jej stará mama Elena Sláviková bola v roku 1920, spolu s Teréziou Vansovou, zakladateľkou miestneho odboru Živeny v Banskej Bystrici. Jej mama, Viera Štefániková, bola v roku 1928 jednou zo zakladateliek miestneho odboru Živeny v Nitre. Zora, ešte ako Štefániková, bola oddanou Živeniarkou už pri svojej mame, tancovala a spievala v Národopisnej skupine Živeny. Už ako Zora Breierová stála v roku 1989 spolu s Hanou Zelinovou pri znovuobnovení činnosti Živeny. Od roku 1993 (po odchode Hany Zelinovej) do novembra 2013 bola predsedníčkou Ústredia Živeny a od roku 1995 do januára 2011 súčasne aj predsedníčkou Miestneho odboru Živeny v Bratislave. Počas jej pôsobenia ako predsedníčky spolku Živena sa podarilo pre spolok získať späť budovu v Martine (1997), zorganizovať viaceré významné celoslovenské podujatia (125., 130. a 140. výročie založenia spolku, Šoltésovej Martin). V Živene sa počas jej vedenia začali organizovať spoločné dovolenky bratislavských Živeniarok a ich spoločné vianočné pobyty v horách. Funkcie sa vzdala v roku 2013 kvôli zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu.

         Napriek odchodu z funkcie je v Živene stále aktívna, hoci už „len“ ako čestná predsedníčka spolku, čestná predsedníčka Miestneho odboru Živena Bratislava a predsedníčka Rady poradkýň.

Na návrh členiek Miestneho odboru Živena Bratislava a po schválení primátorom Ivom Nesrovnalom sa stala držiteľkou ceny primátora „Osobnosť Bratislavy 2015“ za občiansky, kultúrny a spoločenský rozvoj mesta Bratislavy.

Foto: Rodinný archív Z. Breierovej

Magda Vášáryová sa narodila 26. augusta 1948 v Banskej Štiavnici. Vyštudovala sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Viac ako 20 rokov pôsobila ako herečka v divadle, filme a v televízii na Slovensku a v Čechách.  Bola prvou Slovenkou v histórii, ktorá sa stala veľvyslankyňou  (v Rakúsku, neskôr v Poľsku), prvou ženou – kandidátkou na post slovenskej prezidentky. Bola štátnou tajomníčkou Ministerstva zahraničných vecí SR, poslankyňou Slovenskej národnej rady (členka Výboru pre kultúru a médiá, členka Výboru pre európske záležitosti). V zastupiteľstve Bratislavského samosprávneho kraja členkou kultúrnej komisie a Komisie európskych záležitostí, regionálnej spolupráce a cestovného ruchu.

Je zakladateľkou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA), založila mimovládnu organizáciu VIA CULTURA, zapojila sa do projektov na záchranu kultúrnych pamiatok, podporuje malé divadlá. Je spoluzakladateľkou ocenenia Gypsy Spirit pre tých, ktorí sa venujú Rómom v osadách. Desať rokov stála na čele českých paralympijských športovcov.

Je autorkou viacerých kníh o Banskej Štiavnici, o etikete a kultúre, zakladateľkou viacerých časopisov s medzinárodným dosahom..

Od novembra 2013 je predsedníčkou spolku Živena s domovským odborom MO Živena Bratislava. Keďže Živena nemá žiadne dotácie na činnosť od štátu,  získava granty na projekty celoslovenskej Živeny. Podarilo sa jej zrekonštruovať chátrajúcu budovu Spolkového domu Živeny v Martine, z podujatia Šoltésovej Martin vytvoriť uznávané vedecko - literárne podujatie celoslovenského významu. Zmodernizovala Stanovy Živeny,   zaslúžila sa o zostavenie Rukoväte Živeny, nastolila Program Živeny na roky 2016 – 2020, aktivizovala nové miestne odbory Živeny na Slovensku.

Foto: Archív M. Vášáryovej

Narodila sa 7. januára 1924 v Martine. Vyštudovala konzervatórium v Bratislave a Hudobnú akadémiu v Ríme.

Už od útlej mladosti mala množstvo záujmov. Prispievala do mládežníckych časopisov, hrávala v rozhlase alebo  recitovala. Mala asi šestnásť rokov, keď ju o libreto požiadal skladateľ Karol Elbert. Libreto sa volalo „Neposlušné kuriatko“ a v roku 1954 vznikla z neho rozhlasová opera…V roku 1947 sa zúčastnila medzinárodnej speváckej súťaže Pražská jar a získala titul laureátky.

Je najuznávanejšou libretistkou a prekladateľkou básnických diel klasikov. V SND bola sólistkou opery, dramaturgičkou redakcie pre deti a mládež v Československej televízii, potom dramaturgičkou opery SND. Je autorkou všetkých  libriet k operám Eugena Suchoňa a spoluautorkou libriet pre opery Tibora Andrašovana, Miloslava Kořínka a Milana Dubovského. Z taliančiny, francúzštiny a nemčiny prekladala veršované drámy a opery od svetových autorov. Vydala albumy klasických, operných a zborových piesní, spolupracovala s rozhlasom, televíziou, Slovenskou filharmóniou, divadelnými scénami, novinami a časopismi, vydala dve zbierky veršov a životopisnú prózu „Preletím ponad život“.

Jej dcéra Helena Čertíková (Vrteľová) - je nielen členkou Živeny, ale predovšetkým uznávanou hlasovou pedagogičkou a lektorkou, pôsobila v Slovenskom rozhlase a v Slovenskej televízii, je autorkou mnohých publikácií a relácií. Aj jej vnučka Lucia Čertíková je členkou Živeny.

Spolu so spisovateľkou Hanou Zelinovou sa v roku 1989 zaslúžila o znovuobnovenie Živeny. Od začiatku činnosti bola členkou výboru Živeny, Miestneho odboru v Bratislave, dušou znovuobnovenej Živeny a nositeľkou jej odkazu až dodnes. V roku 2011 ju minister práce sociálnych vecí a rodiny SR ocenil titulom Výnimočná žena Slovenska.

Foto: Archív Krčméryovcov

Narodila sa 9. apríla 1925 v Revúcej. Absolvovala Vysokú školu sociálnu v Brne, potom pracovala v Štátnom štatistickom úrade v Prahe, učila na Katedre epidemiológie Univerzity Komenského v Bratislave. Počas jej pôsobenia v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied sa podieľala na založení Registra zhubných nádorov.

Aktívnou členkou Živeny bola už v mladosti a po roku 1990 bola medzi prvými, ktoré zareagovali na znovuobnovenie Živeny. Bola a je veľkou propagátorkou podnikania žien a v roku 1990 obnovila činnosť obchodu LIPA na predaj ľudovoumeleckých výrobkov.

Na dôchodku založila Klub obyvateľov domova dôchodcov v Ružinovskom domove seniorov (kde aj žije) a rôzne ďalšie záujmové krúžky. Jej pýchou je však klub Memory na predchádzanie prejavom Alzheimerovej choroby, ktorý nielen vedie, ale sama tvorí testy, programy a aktivačné cvičenia na tréningy pamäte.

Do konca roka 2014 bola mimoriadne aktívnou členkou výboru Miestneho odboru Živena Bratislava, ale ešte aj dnes prichádza s novými nápadmi, ktoré realizuje, alebo radí mladším. Stále vedie aj živeniarsky Klub Memory a Klub šikovných rúk (arteterapia pre seniorky).

Elenka Dimitrová bola v roku 2012, v Zrkadlovej sále bratislavského Primaciálneho paláca medzi piatimi ocenenými, ktorí si od primátora prevzali „Pamätnú plaketu hl. mesta SR Bratislavy“ a ocenenie „Senior roka 2012“. Ocenenie získala za aktívnu pomoc a prácu pre mesto a jeho obyvateľov, za prácu pre ľudí, trpiacich Alzheimerovou chorobou, ako aj za aktívne pôsobenie na poli kultúry – v Živene, spolku sloveských žien. Jej nesmiernu aktivitu v prospech seniorov ocenilo aj Fórum pre pomoc starším a udelilo jej titul  „Senior roka 2012 na Slovensku“.

Foto: Alena Bučeková

Narodila sa 13. marca 1924 v Ružomberku. Strednú školu - obchodnú akadémiu skončila v Martine. Potom odišla do Bratislavy. V rozhlase robila sekretárku. No nie na dlho. Od 1. februára 1948 sa z nej stala hlásateľka Československého rozhlasu v Prahe. Do toho prišiel Víťazný február a nastali problémy. Napokon z Prahy odišla domov do Ružomberka. Prácu zísala v Sklo - porceláne. Odtiaľ odišla do redakcie " Výstavba Slovenska", kde ju objavil Ivan Teren (významný slovenský televízny a rozhlasový režisér, scenárista, dramaturg, básnik). Ponúkol jej prácu v Národnom divadle. Tam prišla ďalšia ponuka - prekladať divadelné hry. A tak sa stala redaktorkou, prekladateľkou z ruštiny, apretovala preklady z angličtiny. Preložila cca 50 divadelných hier.      Diaľkovo vyštudovala Vysokú školu muzických umení - odbor dramaturgia a divadelná veda. Po skončení školy sa prihlásila do Slovenskej televízie na miesto dramaturgičky. Uspela a zotrvala tam 22 rokov. Počas tohto obdobia vytvorila takmer 40 hier (známe televízne pondelky). Jej zásluhou boli úspešnými televíznymi inscenáciami Palárikove hry Geľo Sebechlebský, Dobrodružstvo pri obžinkoch a ďalšie od Kukučína, či svetových autorov. Ako dramaturgička spracovala sériu Alžbetin dvor, Bačovu ženu aj diela zahraničných autorov. Popri tom prekladala z ruštiny - poéziu, prózu, divadelné hry...

V roku 1990 bola pri znovuzakladaní Živeny a veľmi sa na jej založení spolu s Hanou Zelinovou, Ľubou Pavlovičovou Bakovou, Jelou Krčméry Vrteľovou, podieľala.  Pre Živenu (bez nároku na honorár) zostavila „Pamätnicu“ Živeny k 125. výročiu vzniku spolku, organizovala literárne popoludnia. Bola autorsky činná až do svojho náhleho skonu 15. mája 2014. Pochovaná je v Bratislave.

Foto: Alena Bučeková

Narodila sa  9. novembra 1939 v Dovalove (dnes časť Liptovského Hrádku). Vyštudovala architektúru, bola scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou; ale predovšetkým prvou ženou na Slovensku s vedeckou hodnosťou profesorky architektúry, vedúcou Katedry teórie a dejín architektúry, kreslenia a modelovania. Jej pedagogická, výskumná činnosť a odborná publicistika je zameraná na technické pamiatky ľudovej architektúry, školské, zdravotnícke a sociálne stavby a sakrálnu evanjelickú architektúru. Pod jej vedením vytvorili študenti  modely sakrálnych stavieb, s ktorými mali výstavy v 50 mestách na Slovensku aj v zahraničí. Vydala viacero publikácií o architektúre, ľudových a sakrálnych stavbách na Slovensku,  podieľala sa na tvorbe  slovenskej všeobecnej encyklopédie Encyclopaedia Beliana.

Významné sú aj jej monumentálne maľby v interiéroch evanjelických kostolov v Bratislave (Malý evanjelický kostol na Panenskej ul. a v Dúbravke), v Leštinách, Blatnici, Soli a na Sliači, ale ilustrovala aj knihu pre deti. Je tiež výtvarnou autorkou projektu pätnásťdielneho cyklu vyšívaných gobelínov k 500. výročiu reformácie (2017), zachytávajúcich jej vývoj na Slovensku. Za toto dielo dostala „Cenu Leonarda Stöckela za rok 2017", ktorú získavajú len najvýznamnejšie osobnosti duchovného, cirkevného a spoločenského života.

V Miestnom odbore Živena Bratislava  pôsobí ako lektorka a prednášateľka umenia a histórie, s ohromnou znalosťou nielen slovenskej architektúry, ale i života a diela významných osobností (Samuel Jurkovič, M.R. Štefánik ...).

Jej prácu oceňujeme nielen v Živene, ale cenia si ju aj mnohé inštitúcie doma i vo svete. Z tých najčerstvejších ocenení spomenieme „Slovenku roka 2018“ v oblasti vedy a výskumu.

 Foto: Alena Bučeková

Narodila sa 15 júna  1943 vo Zvolenskej Slatine. Po ukončení bratislavského konzervatória (kompozícia, klavírna hra a dirigovanie) študovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave orchestrálne dirigovanie, zborové dirigovanie aj oratoriálne a kantátové dirigovanie.

Je prvou absolventkou – ženou zborového dirigovania na VŠMU a prvou profesionálnou dirigentkou na Slovensku.

„Bratislavský detský zbor“ sa pod jej dirigentským vedením dostal na špičkovú úroveň detského zborového spevu (prezentoval sa v početných krajinách Európy, v Japonsku, Kanade, USA a v Afrike). Dirigovala orchester súboru „Slniečko“ v Bratislave, založila a viedla „Dámsky komorný orchester“ (precestoval Európu, Kanárske ostrovy a Japonsko), Spevácky zbor slovenských učiteliek  „Ozvena“ (slávila s ním úspechy na  festivaloch speváckych zborov v Bulharsku, Poľsku, Španielsku). Bola členkou celoslovenských poradných zborov pre zborový spev, pôsobila ako docentka dirigovania na Hudobno-tanečnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, je členkou súťažných porôt, lektorkou zbormajsterských školení, významnou reprezentantkou zborového umenia na Slovensku.

Do Živeny prišla po jej ponovembrovom oživení, ale potom sa na pár rokov kvôli pracovným povinnostiam stiahla. Opäť sa vrátila, plná energie v roku 2014. Svojou milotou a ochotou si nás úplne získala. Spolu so sestrou Tinkou Holčíkovou ovládajú umenie spájať ľudí pre dobrú vec (hoci aj preto, aby sa utužili a zároveň uvoľnili vzťahy) a diriguje nás milým slovom, úsmevom a fantastickými biskupskými chlebíčkami. Tie pre nás napečie na charitatívne podujatia, na „veľké schôdze“ na vianočné trhy (je o ne obrovský záujem), alebo len tak … Aby všetci a všetko ladilo.

Foto: Božena Václavová